Presne pred 174 rokmi vydali Marx s Engelsom Komunistický manifest. V ten istý deň o 77 rokov neskôr vyšlo prvé číslo amerického magazínu The New Yorker, ktorý bol naopak zameraný predovšetkým na čitateľov z radov mestských elít, kozmopolitov, intelektuálov, bohémov a snobov. Možno náhoda, možno to bol len jeden z mnohých vtipov zakladateľa tohto kultového časopisu, ktorý za tri roky oslávi storočnú existenciu.
Nedoštudovaný stredoškolák Harold Ross (1892-1951) sa začal v ranom veku živiť novinárinou a počas šiestich rokov stihol vystriedať redakcie 23 novín. Túžil ale po vlastnom periodiku a bol presvedčený o tom, že zameranie na zámožné newyorské intelektuály priláka inzerentov. Jeho nadšenie presvedčilo bohatého investora Raoula Fleischmanna, s ktorého finančnou pomocou založil Ross spolu s manželkou Jane Grantovou časopis The New Yorker.
Prvé číslo nového týždenníka vyšlo 21. februára 1925 a jeho obálku zdobila kresba muža s cylindrom, ktorý s monoklom v ruke pozoruje motýľa. Zrodila sa figúrka Eustace Tilleyho – maskota časopisu, ktorý elitnému čitateľstvu za pätnásť centov (dnes zaňho vypláznu o osem dolárov a 84 centov viac) ponúkal niečo úplne iné, než na čo boli zvyknutí konzumenti z amerického zapadákova.
Večne platná poučka pre reportérov: Mňa nezaujíma, čo si myslíš ty, ale čo si myslia ľudia
Charakter časopisu sa samozrejme časom zmenil, dodnes však zostali jeho dva typické atribúty: Výrazné kreslené obálky (z ktorých niektoré sú ikonickými umeleckými dielami) a karikatúry a kreslené vtipy vo vnútri. Ironicky uvoľnený štýl a zábavný obsah zameraný na mestské témy sa líšil od ostatných magazínov, pričom politické texty sa tu začali objavovať až pod vplyvom druhej svetovej vojny. Známa je veta, ktorú Ross v roku 1944 inštruoval svoju vojnovú reportérku pred jej cestou do Európy: „Mňa nezaujíma, čo si myslíš o udalostiach v Paríži. Mňa zaujíma, čo si o nich myslia Francúzi.“
Po vojne priniesol časopis obsiahlu reportáž (vyplnila celé číslo) o ľuďoch, ktorí prežili zhodenie jadrovej bomby na Hirošime, nasledovali články o vojne vo Vietname či kontroverznú reportáž Hannah Arendtovej o nacistickom zločincovi Adolfovi Eichmannovi.
Čitateľov pribúdalo a The New Yorker sa stal novinárskym fenoménom, v ktorom počas rokov publikovali aj preslávení autori ako James Thurber, J. D. Salinger, Truman Capote, Roald Dahl, Haruki Murakami, Vladimír Nabokov, Philip Roth, John Updike alebo Stephen King. Obálky kreslili aj známi umelci – napríklad Art Spiegelman. Časopis si zachoval aj niekoľko typických formálnych rysov: V slovách s opakujúcimi sa samohláskami umiestňuje na druhú z nich prehlásku (reëlected, coöperate), zásadne vypisuje všetky číslice slovami, a to aj keď ide o veľmi vysoké čísla, pre nadpisy používa písmo Irvin, pre text Adobe Caslon,
Uznanie aj kritika
V priebehu desaťročí získal The New Yorker kultové postavenie, ktoré trvá dodnes – a zďaleka ho už nečítajú iba mestské elity. Začínal ako týždenník, teraz vychádza 47-krát ročne, z čoho päť vydaní sú dvojčísla. Tlačenú podobu časopisu dopĺňa aj online verzia.
Magazín prinášal a prináša pestrú zmes obsiahlych reportáží, komentárov, knižných a filmových recenzií, lokálneho a kultúrneho spravodajstva, esejí, poviedok, satiry, karikatúr a poézie bez toho, aby pritom ubral na svojom typickom štýle i vtipe.
Niekedy sa ale všetci nesmiali. Značnú kontroverziu a kritiku vyvolala napríklad v júli 2008 karikatúra manželov Obamových na obálke: Vtedajší prezidentský kandidát Barack Obama tu bol vyobrazený v Oválnej pracovni v tradičnom moslimskom odeve, jeho manželka Michelle stála vedľa neho v maskáčoch as útočnou puškou. V krbe horela americká vlajka a na stene visel portrét Usámu bin Ládina. Podľa šéfredaktora Davida Remnicka pritom mala karikatúra vyjadrovať absurditu konšpiračných teórií o Obamových, nie každý to tak ale pochopil.
Tip redakcie: Hľadáte inšpiráciu na večeru alebo chutný obed? Tipy nájdete na: kreativnerecepty.sk
