Čínsko-vietnamské vzťahy sa v 70. rokoch začali zhoršovať. Pekingu bolo tŕňom v oku zbližovania Vietnamu so Sovietskym zväzom, postavenie čínskej menšiny vo Vietname, územné spory a pohraničné potýčky. Faktickým spúšťačom vojny ale bola invázia vietnamských vojsk do Kambodže na konci decembra 1978, ktorá zvrhla Pol Potov genocídny režim Červených Khmérov a ukončila tamojšie masové vraždenie obyvateľstva. Peking totiž považoval Kambodžu za sféru svojho vplyvu a zo strategických dôvodov stál na strane Červených Khmérov.
Teng Siao-pching (1904-1997) oficiálne zastával len nižšie úrady podpredsedov v strane aj vláde, napriek tomu sa dva roky po smrti Mao Ce-tunga (1893-1976) stal faktickým vodcom Číny. Aby to dal všetkým jasne na uzrozumenie, pohrozil už na začiatku februára, že agresívny južný sused dostane za vyučenú. Ráno 17. februára 1979 potom za podpory delostrelectva, tankov a letectva vtrhlo na vietnamské územie na 43 miestach 150 tisíc vojakov Čínskej ľudovej oslobodeneckej armády. „Naše jednotky budú bojovať, kým posledný čínsky útočník neopustí našu krajinu,“ zaznelo z Hanoja niekoľko hodín po útoku. Vietnamci ale v nasledujúcich dňoch strácali jednu pozíciu za druhou.
Sovietsky zväz, s ktorým Mao viedol pohraničnú vojnu už v roku 1969, podporil svojho spojenca Vietnam iba verbálne, nie vojensky. Moskva si zrejme uvedomila, že spolupráca s Pekingom je z dlhodobého hľadiska lepšia ako pokračujúca konfrontácia.
Čínsko-vietnamská vojna trvala presne štyri týždne. Boje sa však zastavili už 4. marca a čínski vojaci sa začali sťahovať s tým, že sa dosiahli ciele operácie. Sťahovanie, pri ktorom Číňania systematicky ničili vietnamskú infraštruktúru, bolo dokončené 16. marca 1979 ao dva dni neskôr potom Čína ohlásila definitívny koniec vojny. Zomrelo pri nej 55 000 vojakov na oboch stranách, takmer 70 000 ďalších bolo zranených, o civilných obetiach neexistujú žiadne spoľahlivé údaje.
Územné zisky žiadne, politicky sa ale urobilo jasno
Obe bojujúce strany si nárokovali víťazstvo, Čína však nedosiahla žiadny z cieľov akcie: Vietnamská armáda neutrpela žiadnu zásadnú ranu, z Kambodže sa nestiahla a Peking nemal z konfliktu žiadne územné zisky. Politicky však vojna urobila v rade ohľadov jasno: v otázke nástupníctva po Mao Ce-tungovi, vo vzťahu medzi znepriatelenými komunistickými štátmi Číny a Sovietskeho zväzu av postoji k režimu Červených Khmérov. Veľký význam mal aj fakt, že Peking zaútočil na sovietskeho spojenca bez toho, aby Moskva akokoľvek zasiahla.
Najdôležitejším dlhodobým dôsledkom však bol vzostup 74-ročného Teng Siao-pchinga, ktorý sa stal nesporným vodcom Čínskej ľudovej republiky a de facto až do konca života tamojšou najmocnejšou osobnosťou. V nasledujúcich rokoch vykonal rozsiahlu zmenu kurzu, presadil stratégiu socialistickej trhovej ekonomiky a otvoril Čínu svetovému trhu. Zo zeme spustošenej kultúrnou revolúciou a ďalšími maoistickými politickými experimentmi urobil jednu z najrýchlejšie rastúcich ekonomík sveta. Zároveň ale boli za jeho vedenie naďalej tvrdo potláčané ľudské práva – od politiky jedného dieťaťa až po krviprelievanie na námestí Tchien-an-men v roku 1989.
Tengovým hlavným dedičstvom je dnešná Čína, ktorá kombinuje kapitalistickú ekonomickú silu a bezohľadnú efektivitu s totalitnou mocou nacionalisticky orientovanej komunistickej vlády.
